Sú ľudia, ktorí cestujú prvou triedou bežne. Napríklad taký John Vanhara, známy český podnikateľ a zakladateľ donáškovej služby Shipito, o tom zvykol písať pekné recenzie. A potom sú takí, čo k ceste prvou triedou dostanú len náhodou, alebo nedopatrením. Medzi týchto sa radím aj ja :-) V blogu popisujem nielen aké je to super letieť prvou triedou, ale tiež aké komplikácie sa môžu vyskytnúť na imigračnej kontrole po prílete do USA.

S letenkami cez Atlantik je to tak, že ich cena prudko stúpa so začiatkom školských prázdnin v USA. Naopak zase klesá, keď sa americkí školáci vracajú do školy. U nás je všeobecne rozšírený názor, že americké deti sú hlúpe a lenivé. No tie ktoré sú z dobrých rodín a navštevujú dobré školy, venujú učeniu a veciam okolo školy oveľa viac času ako študenti u nás. Ak ich chcú zobrať rodičia na výlet do Európy (alebo hocikam inam), jediná možnosť je cez prázdniny. Letecké spoločnosti toto dobre vedia a tieto rodinky pekne kešujú. Od polky júna, do polky augusta.

Preto ak zvažujete cestu do USA a chcete cestovné náklady minimalizovať, choďte radšej v zime, alebo kupujte na leto vo veľkom predstihu.

Bohužiaľ ja vo veľkom predstihu kupovať neviem a ani nechcem, takže sa tým začínam zaoberať spravidla až vtedy, keď mi začínajú horieť termíny. V USA sme mali napríklad na leto naplánovaný výber nového datacentra. Šikovný startup bol kúpený veľkou korporáciou, a riešenia tiketov sa natiahli z 24 hodín na 24 dní. Zmena bola z nášho pohľadu nevyhnutná a už sa nedala ďalej odkladať. Tak som ťukol letenky do prehliadača, a ceny čo som uvidel ma teda vôbec nepotešili. Čokoľvek čo som tam zadal, bolo… drahé ako šľak!

Keďže so mnou zvykne domov cestovať aj nejaká extra batožina (obvykle server), ktorú musí firma na letisku doplácať, povedal som si, že drahé to bude tak či tak, nuž som extra batožinu objednal teraz v predstihu, a spolu s tým aj vyššiu triedu — Premium Economy, v British Airways označované ako World Traveller Plus.

Vo veľkých lietadlách sú väčšinou štyri triedy. British Airways to má takto:

• World Traveller — klasická Economy trieda, ktorou lietajú bežní smrteľníci, a z ktorej sa aj predáva najviac leteniek; jedna batožina v cene
• World Traveller Plus — prémiová Economy trieda, trochu širšie sedadlo, viac miesta na nohy, extra (druhá) batožina v cene, inak nič moc
• Club World — biznisová trieda, vlastné sedadlo oddelené od ostatných, je možné z neho spraviť provizórnu posteľ, univerzálna elektrická zásuvka, dobré jedlo a nekonečný prísun alkoholu
• First — k tomuto sa neviem veľmi vyjadriť, naǩoľko som tam nikdy nebol, ani len v stojacom lietadle:) raz som cez záves videl nejakého manažéra ako sa pred pristátim prezlieka z pyžama do obleku, takže asi tak

Moja trieda bola teda World Traveller Plus. Vždy 24 hodín pred odletom si robím online checkin a vyberám sedadlo. Toto je v British Airways bežná ale aj nutná prax, nakoľko oni nemajú problém vás posadiť aj do stredu 5-člennej rodiny. Pri checkine ale pozerám, že sedadlá sú nejako ďaleko od seba, je ich nejako málo, a sú na dvoch poschodiach… WTF?! Aha, veď to nie je World Traveller Plus, ale vyššia trieda, Club World! Potešil som sa veľmi, ale nadšenie som rýchlo zabrzdil. Už raz ma do prvej triedy posadili, aby ma z nej o pár minút zase bleskovo vykopli. Bral som to s rezervou.

Na druhý deň na letisku, sa to však stalo realitou — Club World!

Viem, že technicky vzaté, som neletel prvou triedou, ale biznisovou. Z môjho pohľadu bežného smrteľníka v tom však skoro žiadny rozdiel nie je.

S letenkou som získal aj prístup do business lounge na letisku v Londýne. Tam to bolo nabité možnosťami, z ktorých som nič nevyskúšal. Iba elektrickú zásuvku a Wi-Fi. Pomáhal som chalanom riešiť problémy nášho zákazníka. Chod firmy na prvom mieste.

Zato v lietadle to bolo už o niečom inom. Pilo sa od prvého okamihu. Ešte som ani nesedel a už mi nalievali pohár vína. Potom ďalší, ďalší a ďalší. K obedu som si dával štvrtý.

Jedlo bolo na úrovni, splnilo moje očakávania. Dal som si steak. Obsluha ako v takej lepšej reštaurácii.

Chcel som pracovať, ale tých pohárov vína bolo nejako moc. Nevydalo, zalomil som. Pamätám si, ako ma budili, že budeme pristávať v Chicagu. Nechcelo sa mi odtiaľ veľmi odísť.

Trampoty s imigračným

V Chicago ma vytrápili. Keďže som vystúpil z lietadla medzi prvými, myslel som, že imigračná kontrola bude vybavená rýchlo a hladko. Ako veľmi som sa mýlil. Pýtali sa ma ako dlho som bol na Slovensku. Štandardná pravdivá odpoveď – dva mesiace. Vždy som preč 2 mesiace, každé 2 mesiace. Nikdy s tým nebol problém, až doteraz. Vraveli, že to je dlho, že to musia preveriť.

Odviedli ma do takej miestnosti, kde bola kopa divných ľudí a vládla tam dusná atmosféra. Každý mal niečo na rováši. Buď niečo nevhodné v batožine, alebo problém s papiermi, alebo mali len proste podozrenie, ako v mojom prípade. Čakal som tam hodinu a pol, môj let z Chicaga do Phoenixu bol dávno v ťahu. Postupne volali mená, ľudia prichádzali, odchádzali, každého riešili osobitne. Jedného nervózneho taliana odtiaľ odniesli nasilu.

Potom zavolali moje meno. Išiel som do takej väčšej kancelárie plnej úradníkov a posadili ma k stolu. Riešila ma úradnička. Najskôr mi vysvetlila, že im ľudia falšujú víza v jednom kuse. Veľa ľudí sa snaží ilegálne dostať do USA. To som neveľmi chápal, keďže v mojom pase bolo aspoň desať pečiatok za legálne vstupy do USA, od Los Angeles po Toronto (z Kanady sa vstupuje do USA v mieste odletu). A keby som aj víza nemal, mohol by som ísť cez Estu. Načo by som víza falšoval? Odpoveď som nedostal, ale elementárne základy logiky neabsentovali nielen pri mojom stole, ale všade naokolo.

Štastie bolo, že som mal všetku dokumentáciu ohľadom víz pri sebe. Právnici mi hovorili, že to nemusím nosiť, ale ja som to zabudol v obale s letenkami. Hlavne teda I-797A, a samozrejme overovali aj elektronický I-94. V mojom pase si pravidelne všetci úradníci mýlia nulu za písmeno 0, pretože začína znakmi “BI0” (B I nula). To na prvý pohľad vyzerá ako slovo “BIO”. Pozdravujem slovenské úrady, že vydali takéto skvelé číslo biometrického pasu, lebo iné asi voľné nebolo, či ako. Každopádne, ja som o tomto probléme vedel, oni nie. Hovoril som im o tom, ich nezaujímalo čo rozprávam, hĺadali “BIO” v databáze, nenachádzali.

Zaujímavý príbeh sa tiež odohrával pri vedľajšom stole. Sedel tam smutný číňanko. V ruke mal papiere, na nich adresu kde bude bývať. Imigrační úradníci volali do toho domu. Niekto im zdvihol a pýtali sa ho, či čaká dnes návštevu. Potvrdil, že áno. Ale keď sa pýtali na meno osoby, ktorá má k nemu prísť, odpovedať nevedel. Pýtali sa to stále dookola, mali z toho vyslovene zábavu. Pri nich sediaci číňanko už menej. Neviem ako dopadol, ale je možné, že ho otočili.

Medzičasom moje “falošné” víza a “falošný” dokument I-797A overili telefonátom na Department of Homeland Security. Formálne sa mi ospravedlnili, dodali, že je to pre moje dobro, a mohol som ísť… hľadať kufre a prebokovávať letenku.

O tom ako je veľmi dobre spojený U.S. Airways a American Airlines, a spolu vytvorili najväčšiu leteckú spoločnosť na svete, som sa presvedčil na vlastnej koži. Tri roky po spojení majú stále dva oddelené systémy. Prví fungujú na PARS, druhí na SABRE GDS. To sú dva odlišné mainframové systému na manažovanie letov, sedadiel, pasažierov, a pod. Prehodenie pasažiera z jedného systému do druhého je komplikované, asi akoby vás prebokovávali do úplne inej leteckej spoločnosti. Čo prirodzene nechceli, tak som si počkal pár hodín. Asertivita ani invenčnosť nepomáhali, skúšal som všeličo.

Prekvapenia po prílete

Ani teraz som sa nevyhol nepríjemným prekvapeniam po príchode. O mnohých som už na tomto blogu písal, tentoraz ma čakal zelený bazén a včely, ktoré sa ubytovali v mojej šope.

Bazén som si vyriešil sám, na včely som zavolal profíka v skafandri :-)