Predvčerom som pohovorom na USCIS dokončil 2 a pol roka trvajúci proces žiadosti o zelenú kartu v USA. Moja primárna motivácia nebol Green Card samotný. Skôr mi vadilo, že som svoje víza musel na americkej ambasáde v Bratislave pravidelne predlžovať. To nebol vôbec ľahký proces a z časového hľadiska úplne zúfalý. Vždy bolo nutné nanovo vyplniť 40 stranovú žiadosť so všetkými údajmi, od znamenia v horoskope až po veľkosť topánok pri narodení. A potom si samozrejme posedieť na ambasáde pár hodín, kým to sprocesovali. Bez telefónu a počítaču, tie tam majú zakázaný vstup.

Navyše Američania síce dávajú H1B víza na 3 roky, ale (vtedy ešte) Kaliňákové ministerstvo rozhodlo, že občan Slovenska môže dostať vízum cudzej krajiny na maximálne 2 roky. Takže som na ambasádu chodil pravidelne v priemere každého 1,5 roka. Najnovšie sa to dá vybaviť aj poštou (super!), no mňa sa to už netýka.

Byrokracia

Vždy som si myslel, že nesporným lídrom v byrokracii je Európska únia. Ale keď ide o imigračné veci, tak aj Američania sa vedia ukázať. Naľavo foto papierov, ktoré som musel podpisovať minulý rok pri oficiálnom podávaní žiadosti. Na ďalšej foto je zase sumár dokumentov, ktoré som musel doniesť na pohovor. Všetky vypracovali právnici, odviedli kvalitnú prácu a dostali dobre zaplatené :-)

Dôvody na pridelenie Green Card môžu byť rôzne, v mojom prípade boli pracovné. Ďalšie sú napríklad rodinné alebo sociálne. A tak som bol priamo na mieste svedkom rôznych rodinných drám, keď muž nevedel po anglicky a jeho manželka-žiadateľka tiež nie. Ich komunikácia s úradníkom bola vcelku zábavná. Právnik čo im pripravoval dokumenty zrejme po anglicky vedel, akurát, že tam nebol. Iný ľudia tam zase prišli s chýbajúcimi dokumentami, prípadne prišli v nesprávny dátum alebo čas. Nepoznám výsledky týchto prípadov, ale určite sa niektoré riešili aj nekompromisne — zamietnutím. Dosť smutné po niekoľkých rokoch čakania. Z toho pohľadu musel byť môj prípad pre nich oddychovka.

Samotný pohovor je novinka, ktorú zaviedol nový prezident Trump. Má to v podstate tú istú formu ako pracovný pohovor, akurát tam neprednášate žiadne platové požiadavky a nedostávate otázku, kde sa vidíte za 5 rokov:) Má to veľmi seriózny priebeh, ide sa riadok za riadkom z vášho osobnostného profilu. Samozrejmosťou sú otázky o výrobe bômb a podpore teroristických skupín. Členstvo v nacistických a fašistických stranách sa netoleruje. Pozoruhodná debata sa rozvinula, keď som spomenul, že fašizmus je na Slovensku postavený mimo zákon, ale komunizmus nie. Na otázku prečo je to tak som nevedel celkom dobre odpovedať, ale že to vlastne nedáva zmysel sme sa zhodli.

Uber Story

Najväčšie trampoty som mal kvôli svojej krátkej kariére v Uberi. Pred rokmi keď ešte Uber na Slovensku nebol, som si povedal, že vyskúšam aké to je byť Uber šoférom. Aby som potom mohol o tom referovať. Prihlásil som sa teda do ich systému kde mi zadarmo spravili preverenie karty vodiča a aj kompletnú kontrolu auta. Toto sa mi hodilo, aspoň som vedel, že mám veci na poriadku. Keď potom prišiel deň D a zapol som Uber applikáciu, tak do 30 sekúnd som mal svoju prvú zákazku. Bleskurýchle som sa obliekol a vyrazil na svoju prvú jazdu, aby som po príjazde zistil… že ma tam nikto nečaká! Tak som podľa Uber inštrukcií čakal 15 minút a keď už som bol na odchode, začal na mňa mávať chlapík, môj prvý zákazník. Viezol som ho do Scottsdale na opačný koniec mesta. V snahe dodržiavať predpisy som bol bezkonkurenčne najpomalšie vozidlo na diaľnici. Úspešne sme došli do cieľa, zákazníka som vyložil a jazdu potvrdil. Zarobil som 7 dolárov a 86 centov, dostal super hodnotenie 5***** a appku rýchlo vypol. A už nikdy nezapol. Táto práca nie je pre mňa — príliš stresujúce :-)

Skúsenosť hodnotím pozitívne, ale keď mi na konci roka prišiel z Uberu podklad na daňové priznanie (W2), vedel som, že je zle. Odkiaľ mal Uber moje SSN (Social Security Number – niečo ako naše rodné číslo) je mi záhadou. Faktom ale je, že moje víza ma na takúto prácu neoprávňovali. Ilegálna práca to však nebola, právnici našli v zákone možnosť takúto prácu za určitých konkrétnych okolností vykonávať. Na pohovore som to radšej priznal. Pani úradníčka si vypočula môj príbeh, prevrátila očami, a žiadosť schválila. Na tomto mieste musím skonštatovať, že vravieť pravdu sa oplatí. Ak by som to nepriznal a prišli by nato, celkom iste by to dopadlo horšie.

Chudoba v USA

Skoré ranné vstávanie mi nikdy nerobilo veľmi dobre. Po skončení pohovoru som hľadal nejaký zdroj kávy; obľúbený DD nikde v dosahu nebol, Starbucks mi nechutí, tak som skončil v Burger Kingu na raňajkách. Dobre no, tak si pridám si večer 50 klikov/drepov a nejaké zhyby k tréningu a bude to snáď v pohode.

Dal som si kávu a sendviče, veľmi mi však nechutili. Jeden som nejako zjedol, k tomu druhému som sa moc nemal. V tom sa ma týpek v čiernom od vedľajšieho stola pýta – slušnou formou a tichým hlasom – či ten druhý budem jesť. Som z toho trochu zmätený, ešte sa mi také nestalo, ale samozrejme podávam mu ho a želám dobrú chuť. Dvakrát sa ešte uisťuje slovami are you sure?, a keď pritakávam, začne ho rozbaľovať akoby nikdy v živote nejedol. Ďalšia fáza šoku nastáva, keď ho rozdelí na dve časti a rozdelí sa aj s prísediacim pri vedľajšom stole (týpek v bielom).

Je jasné, že toto je v reštauráciách v USA zakázané, ale keď je človek hladný môže na nejaké zákazy zvysoka kašlať. Čaro celej situácie nie je ani v tom nekvalitnom jedle za pár dolárov, ale v samotnej decentnej forme komunikácie. Stačí aby sa tam raz jeden zákazník nato nahneval a manažér reštaurácie ich bude musieť vyhodiť a viac dnu nepustiť. Sedím tam teda ďalej, popíjam kávu a pozorujem situáciu. Začína mi byť jasné, že toto nie je žiadna mimoriadna situácia. Chalani ďalších zákazníkov už síce nekontaktujú, ale s personálom reštaurácie sa nenápadne zdravia. Panuje medzi nimi symbióza, ktorá je síce určite proti korporátnym pravidlám Burger Kingu, na druhú stranu personál robí dobrý skutok vďaka ktorému hladní budú nasýtení (aspoň čiastočne). Je to win-win situácia, v ktorej dokonca vyhrávam aj ja, keďže som nezjedol toľko nezdravého jedla, koľko som plánoval.

Odchádzam so zmiešanými pocitmi. Na jednej strane ma teší, že nejaký kvázi rovnovážny stav existuje. Na druhú stranu som zdesený, že niekto môže byť až na takejto hranici chudoby (raňajky vo fast foode stoja okolo troch dolárov). Keď však túto príhodu rozprávam americkým kolegom a kamarátom, takmer každý spustí určitú formu kritiky, že si za svoj nešťastný stav môžu sami, prečo nerobia niečo užitočné, prečo si nenájdu prácu, prečo otravujú ľudí, a tak podobne. Iste, bude na tom asi niečo pravdy, je to v súlade s ich americkou mentalitou nespoliehať sa na druhých a zobrať svoj osud do vlastných rúk. Mňa však v tejto situácii ani len nenapadlo takto uvažovať. Aj napriek čerstvej zelenej karte, zrejme vo mne veľký kus Európana ešte stále bude.