Letecká skupina oneworld je moja obľúbená a to najmä preto, že jedným z jej hlavných členov je British Airways, s ktorými mám nalietaných desaťtisíce míľ. Kôli rôznym okolnostiam som však tentoraz domov z USA cestoval s jej iným členom – American Airlines. Bola to moja prvá cesta s týmito aerolinkami, a verím, že tiež posledná.

Už keď som ráno prišiel na letisko a môj let nebol vypísaný na odletovej tabuli, tušil som, že je niečo v menšom neporiadku. Napriek tomu som išiel na checkin a bol vcelku zvedavý ako sa situácia vyvinie. Tam si z toho že mám na letenke neexistujúci let si nik ťažkú hlavu nerobil. Bolo mi vysvetlené, že v Amerike je biznis (až) na prvom mieste a že lety sa neustále menia podľa potreby zákazníkov. No a ten môj proste zrušili a založili namiesto neho iný. To je fajn, ale prečo mi o tom nik nedal vedieť?

Sranda pokračovala v hľadaní voľného miesta na iných letoch. V tom skoršom miesto nebolo, v neskoršom bolo, tak ma šupli tam. Na moju impertinentnú poznámku, že veď v Dallase nemám šancu stihnút prestup, som dostal odpoveď, že letisko v Dallase je veľmi moderné a premiestňovanie na ňom ide rýchlo. Asi tým mysleli, že na letisku v Dallase neplatia fyzikálne zákony a celé to tam funguje na princípe dilatácie času :)

Samozrejme, ako to už býva, náš let mal meškanie. Takže v Dallase som vystupoval presne v čase, keď som už mal odlietať do Londýna. Neriešiteľná situácia, však? Nie v Dallase. Všetky lety majú meškanie, a tak vlastné vzniká dokonalá synchronizácia medzi jednotlivými spojeniami. Let som stihol, aj keď to bolo samozrejme o chlp a za mnou sa zabuchli veľké lietadlové dvere (už zase).

Sranda sa len začínala. Moje sedadlo bolo 33G. Išiel som k nemu, ale na ňom sedel chlapík a spal. Bezradne som pokrčil plecami. Letuška na mňa nevraživo zazrela, niečo v štýle, že či si myslím, že sa zobudí sám. Tak som ho jemne zobudil a keď som videl, že ma vníma a nesníva, vysvetlil som mu situáciu. Bez slova vstal, vytiahol z bundy svoj boarding pass a na ňom čierne na bielom stálo — 33G.

Cool! To bolo prvé čo som si pomyslel, veď toto je jasný overbooking v praxi. Rezervačný systém vyhodnotil, že nemám šancu toto lietadlo stihnúť, tak moje miesto pridelil niekomu úplne inému. Taký som bol z toho vytešený, nakoľko niečo také som ešte nevidel ani nezažil, že som si chcel obe letenky pri sebe odfotiť. Bohužial skôr ako som vytiahol telefón mi naštvaná letuška vytrhla letenky z ruky a odišla ktovie kam. A tak sme tam ostali obaja bezradne stáť, mrzutý zobudený chlapík a ja s dobrou náladou.

Keď sa letuška vrátila, zakričala na celé lietadlo “Kto je to ten Jombík?” — to asi aby ľudia konkrétne vedeli, aký týpek ich to zdržuje v odlete. Poslušne som sa prihlásil, reku ten Jombík to som ja. Jombík má sedieť na mieste 36F, letela informácia lietadlom. Výborne, situácia vyriešená, myslel som si, až kým som nezazrel, že na 36F sedí stará babka a vedľa nej dedko a spolu sa romanticky držali za ruky (zrejme vedeli prečo).

Vyhadzovať starých ľudí zo svojho miesta v akomkoľvek dopravnom prostriedku rozhodne nepatrí medzi môj štýl. Tak či tak som bol zrazu ja tá sviňa, čo nielenže kradne starým ľuďom miesto, ale ešte ich aj na staré kolená trhá od seba. Fakt som mal zo seba hrozný pocit a k vyhadzovaniu babky som sa moc nemal. Nakoniec to však ani nebolo nutné, zachránil ma iný problém — nebolo kam umiestniť moju príručnú batožinu. Všetky skrinky nad hlavou boli plné do prasknutia.

To už aj kľudné a flegmatické povahy začali po mne škaredo pozerať, nakoľko posledných pár minút sa neriešilo nič iné, iba “moje” problémy. Voľné miesto pre moju batožinu nebolo nikde, pozerali sa všade. Nakoniec sa však jedno našlo v prvej triede. Ako bonus bolo pod ním voľné sedadlo, kam som bol s veľkou slávou umiestnený. Paráda, let v prvej triede, tak toto sa fakt oplatilo!

Ľudia okolo mňa mali z toho evidentne väčšiu radosť ako ja sám. Zrejme si naivne mysleli, že už sa konečne pohneme? Ak si to aj mysleli, z omylu ich vyviedla nastajlovaná letuška prvej triedy, ktorá ma z miesta asertívnou formou elegantne vyhodila:-) Vtedy som pochopil, že jednotlivé oddelenia leteckej spoločnosti sú ako konkurenčné firmy a jedna firma sa predsa nebude zadarmo starať o zákazníkov inej. Batožina ostala teda vo First Class a ja som sa musel pratať.

Nakoniec mi miesto našli, posledné voľné, niekde v strede, čislo ani písmeno ma už logicky nezaujímalo, bol som rád, že sedím. Na znak ospravedlnenia za spôsobené útrapy a utrpenú ujmu z nemožnosti cestovať prvou triedou, som mal celý let drinky zadarmo, ktoré mi boli doslova nanucované. Ja totiž v lietadle obvykle nepijem, ale keď sa vás niekto opýta 5x či si k večeri predsa len vínko nedáte a že je to na účet podniku, tak už v záujme zachovania kľudu je lepšie privoliť. Tak som aj urobil a namiesto pohára vína, ktorý som očakával, mi pristáli rovno dve fľašky. Spolusediaci američan taktne odmietol jednu z nich, radšej si sám vlastnú objednal a hneď aj kreditkou zacvakal. Na tomto mieste môžem len poľutovať, že vedľa mňa nesedel slovák, najlepšie východniar, problém so spotrebou alkoholu by nebol. Ale možno by zase vznikol problém so zásobami v neskoršej fáze letu;)

Zvyšok letu prebiehal v rovnako “zábavnej” atmosfére. Desnú srandu sľuboval najmä ich lietadlový entertainment systém:

Plný napätia som ho teda odštartoval, veď čo môže byť väčšia zábava a relax ako si pozrieť nad Atlantikom nejaký pekný americký indický film?

Bohužiaľ, aj napriek dvom flašiam vína, prišlo rýchle vytriezvenie. Žiadna zábava sa nekoná. Bude nutné zrejme predsalen ostať pri tom chľastaní, prípadne si zahrať míny alebo solitéra. Alebo rovno oboje naraz.

Však ale viem po anglicky a temporary znamená dočasne. O chvíľku sa všetko rozbehne a pôjde ako hodinky. Počkám a bude hej. No po dvoch hodinách čakania si vravím, či radšej nevyskúšam niečo iné. Asi som natrafil na vec, ktorá aktuálne nefunguje. Tak teda skúsim aspoň pohybujúcu sa mapu, tá predsa funguje vždy! Alebo nie?

V podstate vždy som chcel vedieť, aké to bolo lietať v začiatkoch komerčného lietania, keď celá táto oblasť bola ešte neprebádaná…