Prípravy na túru

Rozhodnutie vystúpiť na niektorý z významných vrcholov Vysokých Tatier sa v mojej hlave zrodilo začiatkom leta. Dôvody boli prosté – bývalého spolužiaka Vlada som už takmer dva roky nevidel, odkedy sa odsťahoval do Žiliny. Ďalší dôvod bol, že na jeseň odchádzam pracovne do USA, takže sa treba s domovinou patrične rozlúčiť. Vysokohorská túra vo Vysokých Tatrách je tá správna dôstojná rozlúčka so Slovenskom.

Ako cieľ nášho výstupu sme si vybrali Končistú (2537m). Hoci Končistá nie je veľmi známa podľa mena, je ju pekne vidieť z dialnice alebo z vlaku. Vypína sa vedľa majestátneho Gerlachu ako kráľovná vedľa kráľa. Bude sa nám dobre a ľahko vysvetlovať, kde sme to vlastne boli.

Počasie na 16. august 2011 nepredpovedá nič dobré, napriek tomu sa držíme pôvodného plánu a vyrážame na túru. Vo Vyšných Hágoch parkujeme auto a pár minút pred pol deviatou štartujeme po žltej smer Batizovské pleso. Nasadili sme akčné tempo, zbytočne sa nezdržujeme prestávkami ani výhľadmi. Aj tak je všade hustá hmla. Na križovatku s magristrálou prichádzame za 1:30, čím sme práve ušetrili jednu hodinu času.

Batizovské pleso

Po krátkej prestávke a analýze fotoaparátu, ktorému znenazdajky odpadli nejaké funkčné časti, pokračujeme po magistrále na západ. Hľadáme odbočku na južný hrebeň Končistej, ktorú nám rôzne zdroje definovali ako „diaľnicu“. Na niektorých miestach sa pozastavujeme, uvažujeme či toto je tá správna odbočka, ale žiadna sa nám nezdá dosť dobrá; žiadna totiž nevyzerá ako diaľnica. Stopujeme 20 minút, po ktorých sa mala odbočka nachádzať, 20 minút následne predlžujeme na 25 a 30, ale stále nič nevidíme. Potom pochopíme, že sme ju už museli minúť. Smola.

Z rýchlej strategickej porady vzniklo rozhodnutie pokračovať až do sedla pod Ostrvou. Odtiaľ pôjdeme klasickým výstupom cez Tupú (2284m) a Lúčne sedlo, ako som pôvodne navrhoval. Je to síce obchádzka, ale v momentálnej situácii nemáme veľmi na výber. V sedle pod Ostrvou stretávame prvých a zároveň posledných turistov za celý deň. Rodinka českých turistov sa vydala z Popradského plesa na Sliezky dom. Radi nám urobia fotografiu. Rýchlo poďakujeme a už šlapeme hore na Tupú.

Zo Sedla pod Ostrvou na Tupú vedie zreteľný chodník, ktorý ale nie je oficiálny ani značkovaný. Týmto prvýkrát (a zďaleka nie posledný) porušujeme pravidlá TANAPu. Má to pre nás mierny nádych adrenalínu, upaľujeme do kopca čo nám sily stačia. Na chvíľku hmla zmizne, akoby naschvál, aby nás všetci na svahu dobre videli. Ale povestné nevyspytateľné tatranské počasie nám praje, hmla je tu opäť a my v nej nenávratne mizneme. Cesta na Tupú je jasná a jednoduchá, miestami ťažšie úseky sa obchádzajú sprava od Štôlskej doliny.

Na vrchole Tupej

Na Tupej sedíme presne o 12:00. O tomto čase sme už chceli byť na Končistej, ale plány sa trošku zmenili. Nevadí, konečne sa cítime aspoň trochu vysokohorsky. Dávame si obed. Na malú chvíľku zazrieme Lúčne sedlo. Trávnaté sedlo je široké a rozľahlé. Sme radi, že vieme kam smerujeme.

V hustej hmle zostupujeme do sedla, ťažších úsekov je čoraz viac, ale opäť sa obchádzajú väčšinou sprava. Pomerne rýchlo prichádzame na trávnatý porast, ktorý ani neklesá ani nestúpa. Nevieme či sme v sedle, lebo vidíme okolo seba len 15 až 20 metrov, ale logicky si domyslíme, že inde ako v Lúčnom sedle ani byť nemôžeme.

Teoretické inštrukcie, ktoré dobre ovládame, hovoria, že vystúpiť na Končistú z Lúčneho sedla sa dá buď severozápadnou alebo juhozápadnou suťou. Problém je, že nevieme kde presne sa nachádzame, takže nevieme nastúpiť ani na jednu z týchto ciest. Vlado veľmi intuitívne navrhuje v každom prípade stúpať hore. Na Končistú sa teda vydávame stredom suťe, aspoň si to myslíme. Pokiaľ sa budete na rovnakom mieste rozhodovať ktorou cestou ísť, naše doporučenie je ísť juhozápadnou cestou, vzhľadom na umiestnenie vrchola na hrebeni.

Vrchol Končistej

Počas stúpania rozmýšlam, koľko to asi môže trvať. Prepočítavam a kalkulujem hodiny i minúty, vrchol by sme mali dosiahnuť za dve hodiny, ale už po hodine rezkého tempa mi Vlado hovorí, že vidí nejaký hrebeň a neskôr aj vrchol so zapichnutou železnou tyčou. Odpovedám mu otázkou: vyzerá vrchol ako veľká trojmetrová skala? On odpovedá, že nie. Pod týmto vrcholom stojíme a začíname trochu lamentovať, že kam sme to vlastne vystúpili. Čo teraz? V hmle nevidíme nič, len pár metrov naokolo. Potom znenazdajky podídem úplne na vrchol k železnej tyči a zpoza nej vykukne druhý vrchol s obrovskou obrátenou kamennou podkovou. Skoro vyskočím od radosti: áno, sme tu správne, sme na Končistej!!

Eufória trvá dlho, občerstvujeme sa, telefonujeme, SMSkujeme, pozdravujeme, fotografujeme, pózujeme. Ani si neuvedomíme, že sme tu už hodinu. Čas začať zostupovať. Zostupujeme tou cestou, ktorou sme pôvodne plánovali prísť. Je to trošku problematické, lebo túto cestu nepoznáme. Skalní mužíci nám ale uľahčujú orientáciu. Je ich veľa a sú dobre postavení, zjavne si dal niekto záležať.

Zostup do doliny

V polke zostupu sa pred nami odkryje naľavo veľká a rozľahlá kamenná kupola. Nevidíme však ako končí ani kam vedie. Tu spravíme osudnú chybu. Namiesto vľavo, resp. na juhovýchod, pokračujeme stále na juh. Dostávame sa do veľmi nepríjemného a strmého žľabu. Na vlhkej tráve sa šmýkame. Mám úplne roztrhané bermudy na zadku, doškriabané ruky i nohy. Niektoré miesta sú veľmi exponované, doslova nebezpečné. Neprepadáme beznádeji, ale vieme, že na tej správnej „diaľnici“ určite nie sme…

Nakoniec po X hodinách dosahujeme magistrálu v jej prakticky najnižšom a najvzialenejšom bode od Končistej. Dokonale sme si zostup predĺžili a znepríjemnili. Ale kto nemá v hlave, má v nohách. Po zostupovom zaberáku sa zdá šlapanie po magistrále ako prechádzka ružovým sadom. Pretíname aj križovatku s „diaľnicou“ – už vieme naisto, kde je to miesto, ktorým sme mali ísť ráno hore a poobede dole. Ako posolstvo pre budúce generácie by som ho opísal takto: od Batizovského plesa, po prudkom klesaní za 90 stupňovou zákrutou v žľabe, ktorý pretína magistrála umelovyrobeným kamenným chodníkom. Na základe tohto opisu to nemôžete minúť ;-)

Konečne pri aute

Zostup do Hágov prebieha mlčky, nohy bolia a kolená dvojnásobne. Občerstvujeme sa na výdatnej studničke, ľadovej vody sa neviem dopiť. V Hágoch parkujeme pri autobusovej zastávke, kde smutne čaká česká turistka. Asi na autobus. Dobrák Vlado sa jej pýta, či nepotrebuje niekam hodiť, tak ju nakoniec vezieme do brnenského kempu v Mengusovciach. Je nám veľmi vďačná, no my sme vyčerpaní a vnímame ju len na polovicu. Náročná túra je za nami. Vyvinula sa trochu inak ako sme plánovali, ale stálo to určite zato!